Lačnov leží na styku Šarišskej vrchoviny s Braniskom a pohorím Bachureň, asi 27 km západne od Prešova, v hornej časti Kopytovského potoka – severného prítoku Veľkej Svinky, v nadmorskej výške okolo 765 m.

Prvá písomná zmienka o obci je z  roku 1389 kedy dvorský sudca riešil spor šľachticov Pavla z Perína a Beňadika zo Svine o vlastníctvo majetkov panstva Sviňa, ku ktorému patrila aj dedina Lačnov („possessionum … Lachnow“).
V písomnostiach zo 14. – 16. storočia sa obec vyskytuje v pôvodnom slovenskom názve Lačnov, alebo v maďarizovanom názve Lachno, ktoré neposkytujú dostatočné východisko na zistenie pôvodu názvu a sídliska. Názov Lačnov mohol byť pôvodne chotárnym názvom miesta, na ktorom vzniklo sídlisko, prípadne Lačno bol prvým šoltýsom vo vznikajúcej dedine. Druhá možnosť je podľa F. Uličného pravdepodobnejšia. Šoltýs tu pôsobil aj v 16. storočí. Vzhľadom na vysunutú zemepisnú polohu sídliska a vývoj osídlenia južnejšieho okolia existuje predpoklad, že sídlisko vybudovali usadlíci so šoltýsom na zákupnom práve okolo polovice 14. storočia. Lačnov bol teda najmladšou medzi susediacimi a okolitými dedinami. V 14.-16. storočí bol Lačnov nepretržitou majetkovou súčasťou panstva Sviňa.
Sedliacke domácnosti boli v roku 1427 zdanené od 5 port. Neskôr niekoľkí sedliaci stratili pozemky a upadli medzi želiarov. V rokoch 1543, 1567 a 1588 sedliakov zdanili od 3, 2, resp. opätovne 2 port, pričom v roku 1567 hospodárili len 4 sedliacke domácnosti na polovičných usadlostiach. V uvedených rokoch tu žili aj po tri želiarske domácnosti. Sídlisko v roku 1600 pozostávalo zo štyroch obývaných poddanských domov a obydlia šoltýsa. Vzhľadom k prírodným danostiam je pravdepodobné, že popri roľníčení sa poddaní venovali drevorubačstvu, prípadne ovčiarstvu. Koncom 16. storočia bol Lačnov malou dedinou s takmer výlučne poddanským obyvateľstvom rusínskeho a slovenského pôvodu. V prípade Lačnova došlo k doosídleniu rusínskym obyvateľstvom. Východný obrad v Lačnove postupne prevládol, lebo už v roku 1851 bolo v obci 109 gréckokatolíkov a iba 27 rímskokatolíkov.
Podľa urbárskej tabely v roku 1773 bolo v Lačnove 12 sedliakov, z ktorých 5 gazdovali na celom hospodárstve (8/8) a to Petraškuv Janko, Skočsikoloda Jurko, Mackuv Onder, Koscelnikuv Miško a Koscelnikuv Onder (pozn: pozoruhodné priezvisko Koscelnikuv – toto priezvisko je vytvorené od názvu profesie, ktorá nasvedčuje existenciu kostola a funkcie kostolníka min. už v predošlej generácii spomínaného sedliaka…). Siedmi sedliaci gazdovali na polovičnom hospodárstve (4/8): Petraškuv Jurko, Czerva Janko, Leško Ondrejišin, Palečkuv Miško, Sedlak Jurko, Fedorko Mikluš, a Miškuv Onder.
Urbársky sedliak, ktorý gazdoval na celom hospodárstve, mal vnútorný grunt (dom, dvor a „plac“ na stodolu) mať postavený na dvoch bratislavských mericiach, ale v Lačnove vydelili len jednu bratislavskú mericu. Výnimku tvoril len Koscelnikuv Onder, ktorého grunt bol postavený na dvoch bratislavských mericiach. Osemosminár (sedliak na celom hospodárstve) dostal 20 – 24 dielov rolí, lúk na 10 koscov, so záprahom pracoval na panskom 52 dní (bez záprahu dvakrát toľko – 104 dní). Deviatok (= 1/9 úrody odvádzaná zemepánovi ako naturálna renta) odrábal so záprahom 12 dní, bez záprahu 24 dní. Ročne platil jeden florén na dva razy – na Juraja a na Michala. Svojmu pánovi dával jednu siahu dreva, 1 holbu topeného masla, 2 kapúny, 2 kurčatá a 12 vajec. Sedliak na polovičnom hospodárstve (4/8) mal 11 dielov rolí, lúk na 6 koscov, odrábal a platil polovicu ako gazda na celom hospodárstve. Celkovo podľa urbárskej tabely z roku 1773 vidno, že lačnovskí urbárski sedliaci obhospodarovali pomerne vyrovnané množstvo rolí a lúk (8/8, 4/8), celkovo na 8 6/8 urbárskych „orekoch“.
Po zrušení poddanských povinností voči zemepánom zákonom uhorského snemu z 18. marca 1848 sa odovzdávanie a sceľovanie urbárskej pôdy v Lačnove dialo veľmi pomalým tempom. Dozvedáme sa o tom z Praceľskej zlahody, spísanej v Prešove 26. marca 1866 (ŠOBA Prešov: Urbárske a komasačné spisy z rokov 1842 – 1913). V nej bola podľa mapy a nového urbárskeho plánu podrobne vymedzená pôda pre 8 a 6/8 urbárskych „orekov“ – t. j. role, lúky, pasienky a lesy pre lačnovských sedliakov do osobného vlastníctva. Okrem sedliakov sa v tomto spise pamätá aj na renčišovského pána „plebána“: „Keďže Lačnov k renčišovskej „cirkvi“ prislúcha a pán „plebán“ je dokonale dotovaný, v lačnovskom chotári mu patrí 5 gb 5/100 lesa“. Lačnovská komasácia sa skončila až v roku 1868, kedy bola spracovaná Pozemková kniha chotára obce Lačnov prísažným inžinierom Karolom Šándorom. Situáciu v katastri a obci dokladá zachovaná urbárska mapa z roku 1868, ktorá tvorí prílohu tohto materiálu.
Rozsah majetku sa v Lačnove nezmenil od roku 1773. Aj v roku 1868 bolo bývalým urbárskym sedliakom vymerané 8 6/8 rolí, lúk, pasienkov a lesov. Pokročilo však delenie väčších usadlostí: namiesto 12 usadlostí v roku 1773 bolo v roku 1868 podľa pozemkovej knihy chotára obce Lačnov 20 usadlostí. Základnou mierou usadlosti ostala osmina (= ôsma časť celku). V tomto roku žilo v Lačnove 133 obyvateľov. Demografický vývoj obce kulminoval v roku 1900, kedy počet obyvateľov stúpol na 191 a v roku 1940, kedy počet obyvateľov dosiahol najvyššiu úroveň – 199 obyvateľov. Najväčší prírastok obyvateľstva znamenajú roky 1868 – 1880, kedy prírastok tvorí až 45 obyvateľov. Môžeme si ho vysvetliť silným populačným rozvojom, ale aj prisťahovalectvom.

Zuzana Kalašská, rod. Lešková – rodáčka z Lačnova so svojím synom Jánom v USA

Od roku 1910 do roku 1921 počet obyvateľov klesol o 29 ľudí, čo zapríčinilo hlavne vysťahovalectvo do USA tesne pred prvou svetovou vojnou a tesne po nej. Išlo o ilegálnu emigráciu mladých ľudí cez Poľsko. Po roku 1921 počet obyvateľov Lačnova postupne plynule klesá a v roku 1970 dosiahol 120 ľudí. K poklesu obyvateľstva podľa schematizmu z roku 1948 zrejme vo veľkej miere prispela emigrácia 70 ľudí z celej renčišovskej farnosti do voliňskej oblasti vt. ZSSR, z ktorej sa po rokoch väčšina obyvateľov vrátila domov. Od polovice 20. storočia je však pokles obyvateľstva rapídny a v roku 1996 dosiahol 14 trvale prihlásených obyvateľov. V súčasnosti žije trvalo v Lačnove iba 8 stálych, hlavne starších obyvateľov. Ostatní sú tzv. „chalupári“. Preto je úžasné, že po dlhej dobe sa nedávno v Lačnove konečne opätovne narodilo dieťa.
Najstarší údaj o Chráme sv. Michala Archanjela v Lačnove a o jeho veriacich pochádza z maďarskej publikácie Katalóg kňazov Gréckokatolíckej cirkevnej župy Munkács v roku 1792 (Bendász István, Koi István).

Chrám sv. Michala Archanjela

 Renčišovským kňazom bol vtedy Adam Ujhélyi a vo filiálke Lačnov bolo v tomto roku 143 duší vrátane rímskokatolíkov. K renčišovskej gréckokatolíckej farnosti patrili vtedy okrem Lačnova filiálky Uzovské Pekľany, Jarovnice, Ďaletice, Hermanovce, Štefanovce a Lipovce. Podľa údajov z tejto publikácie mala filiálka Lačnov v roku 1792 vlastný chrám. Nie je však zrejmé, aký, z akého materiálu a kde.
V roku 1805 bolo v Lačnove 110 gréckokatolíkov. Dvanásť manželských párov z tohto počtu bolo čisto gréckokatolíckych, jedenásť párov zmiešaných (gréckokatolíci a rímskokatolíci). Lačnovský chrám je uvedený aj v tomto roku.
K renčišovskej farnosti patrili v roku 1831 filiálky Lačnov (85), Uzovské Pekľany (48), Močidľany (10), Jarovnice (20), Ďaletice (28), Lažany (3), Lipovce (29), Štefanovce (19) a Hermanovce (12) (pozn.: údaje v zátvorke predstavujú počet gréckokatolíckych veriacich v danej obci). Z uvedeného vyplýva, že lačnovská fília bola v renčišovskej farnosti zo všetkých najpočetnejšia a najvýznamnejšia. Podľa schematizmu z roku 1839 mal Lačnov murovaný kostol(!), ktorý bol zasvätený sv. Michalovi archanjelovi. V tomto roku bolo v Lačnove evidovaných 99 gréckokatolíkov. Aj z tohto je zrejmý postupný úbytok obyvateľstva obce v tomto období. Pozoruhodný a významný je údaj zo schematizmu z roku 1878, podľa ktorého má Lačnov drevený kostol! Teda kostol z iného materiálu, ako sa uvádza v schematizme z roku 1839!
Viac svetla v otázke konštrukcie a materiálovej substancie lačnovského kostola koncom 19. storočia ako aj v otázke jeho situovania vnášajú jednak údaje z maďarskej zápisnice Inventár filiálneho kostola Lačnov z roku 1913, ktorá vznikla pri odovzdávaní a preberaní filiálneho chrámu, a rovnako z urbárskej mapy z roku 1868. V spomínanej zápisnici z roku 1913, v časti I. § 1 Kostol, jeho časti a vystrojenie sa uvádza: „Drevený lačnovský kostol bol predtým (v roku 1905) úplne zničený požiarom, no úsilím a nákladom veriacich bol v roku 1907 obnovený a vystavený z pevného materiálu, opatrený klenbou, pokrytý šindľami, situovaný v bezpečnej vzdialenosti od príbytkov obyvateľov. Jeho dĺžka je 7,80 m a šírka 4,20 m, ozdobený vkusnou vežou, v ktorej visí jeden zvon zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi. § 2 Čiastky kostola popisuje jeho priestorovú skladbu: Kostol pozostáva zo sanktuária, lode a nartexu. V zápisnici sa ďalej o. i. uvádza, že v strednej časti sanktuária je oltár so štvoricou stĺpov (s baldachýnom) a tabernákulum na uloženie sv. Eucharistie pre umierajúcich s obrazom Blahoslavenej Panny Márie a že na ľavej strane je oltárny stôl (žertveník). Popisuje sa, že sanktuárium i loď majú kamennú dlažbu. V tomto období kostol z dôvodu nedostatku financií nemal ikonostas.
V časti III v § 1 Majetok kostola sa uvádza: Lačnovský kostol nemá žiadny majetok okrem troch „korcov“ poľa a jedného „jutra“ lúky na „Verchu“, ktorá je teraz v árende za 80 korún. Finančný kapitál sa požičiava obyvateľom Lačnova na 6 %-tný úrok. Pre doledo kostola odovzdávajú sedliaci ročne 11 „korcov“ ovsa. § 2 tejto časti Kaplnky a kríže sa ďalej uvádza: V chotári Lačnova je jedna malá kaplnka, ktorú dala postaviť Zuzana Lešková, obyvateľka Lačnova, a to v roku 1872. V tom istom roku kaplnka bola posvätená renčišovským kňazom Petrom Mrázom. Nemá žiadnu základinu. Tiež sú tu dva drevené kríže. Jeden kríž je na cintoríne a druhý pri ceste do Lipoviec. Dal ho postaviť Ján Leško, obyvateľ Lačnova, v roku 1877. Má základinu 40 forintov, ktoré boli poslané centrálnej administrácii základín a sú uvedené pod položkou 161/882 a v hlavnej knihe III, str. 280, pod č. off. Divcess 1361. V § 3 tejto časti sa uvádza, že v obci sú dva cintoríny: predošlý pri kostole, kde sa teraz už nepochováva, druhý mimo obce – nie je známe, kedy a kým bol posvätený.
Zo spomínanej zápisnice vyplýva, že Lačnov mal pred rokom 1905 drevený kostol. Porovnaním mapy z roku 1868 z mapou neskoršou (súčasnou) je isté, že zhorený drevený kostol stál v tom istom mieste ako súčasný, murovaný. Z porovnania pôdorysov je zrejmé, že predchádzajúci drevený kostol bol kratší a mal pravouhlé ukončenie sanktuária. Z porovnania pôdorysného znázornenia oboch máp je zrejmé, že pôdorys areálu cintorína okolo zhoreného drevného chrámu mal takmer presný kruhový pôdorys. Pôdorys súčasného areálu kostola má na rozdiel od uvedeného eliptický pôdorys. Hoci bol nový murovaný kostol (nový gréckokatolícky chrám) postavený na tom istom mieste ako starý, drevený (na základe historických podkladov), je pozoruhodné, že v zápisnici je výslovne uvedené, že nový kostol, dokončený v roku 1907, je situovaný v bezpečnej vzdialenosti od príbytkov obyvateľov, a že je postavený z pevného materiálu a krytý klenbou.

Kapĺnka

Kaplnku v chotári Lačnova, ktorú dala postaviť Zuzana Lešková v roku 1872 je možné stotožniť s existujúcou murovanou kaplnkou stojacou pri poľnej ceste smerom do Vyšného Slavkova ešte v intraviláne obce. Je zrejme najstaršou stavbou Lačnova.